Priemyselné žaloby a spory v Taliansku

Právo na štrajk je zakotvené v článku 40 talianskej ústavy, ktorá nadobudla účinnosť v roku 1948. Zákonník práce totiž nezasahuje priamo do otázky štrajkov, ale zaraďuje štrajky medzi chránené práva týkajúce sa protiodborového správania zamestnávateľov podľa článku 28 a zakazuje diskrimináciu na základe štrajkov podľa článku 15.

V mlčaní zákonodarcov judikatúra priniesla množstvo rozhodnutí, ktoré odstránili obmedzenia výkonu práva na štrajk (pozostatky fašistického korporatívneho právneho systému) z talianskeho trestného zákonníka.

V talianskom právnom systéme existuje množstvo predpisov, ktoré bránia zamestnávateľovi vykonávať úkony zamerané na obmedzenie práva na štrajk, ako je napríklad neplatnosť prepustenia spôsobená účasťou na štrajku.

Právo na štrajk sa považuje za "individuálne právo uplatňované kolektívne", keďže záujem sledovaný štrajkom má kolektívnu povahu. Na to, aby sa štrajk považoval za zákonný, musia byť splnené dve požiadavky: (1) prerušenie pracovnej činnosti je organizované na kolektívnom základe a je podporované odborovou organizáciou alebo skupinou pracovníkov, ktorá nie je členmi odborov, na ochranu kolektívneho záujmu; a (2) štrajk sa uskutočňuje na dobrovoľnom základe.

Výkon práva na štrajk má za následok pozastavenie dvoch základných povinností pracovnoprávneho vzťahu: zamestnanec má právo nevykonávať prácu; a zamestnávateľ nie je povinný platiť zamestnancovi za pracovný čas, ktorý nebol odpracovaný z dôvodu jeho účasti na štrajku.

Pokiaľ ide o cieľových pracovníkov, v Taliansku sa môžu vyskytnúť tieto typy štrajkov:

• generálny štrajk (zdržanie sa práce ovplyvňujúce všetkých pracovníkov v krajine)

• odvetvový štrajk (zdržanie sa práce, ktoré sa týka len jedného hospodárskeho odvetvia alebo jednej kategórie pracovníkov)

• miestny štrajk (zdržanie sa práce, ktoré sa týka len pracovníkov z určitej geografickej oblasti)

• štrajk na úrovni podniku (zdržanie sa práce, ktoré má vplyv na pracovníkov v konkrétnej spoločnosti)

Pokiaľ ide o charakteristiky štrajkov, v Taliansku sa môžu vyskytnúť tieto typy štrajkov:

• bežný štrajk (zdržanie sa práce)

• biely štrajk (pracovníci namiesto toho, aby sa zdržali práce, bezmyšlienkovite uplatňujú pracovné predpisy, čo spôsobuje nepríjemnosti a spomalenie)

• artikulované štrajky (zamerané na zmenu funkčných väzieb medzi prvkami výroby tak, aby spôsobili zamestnávateľovi maximálnu škodu s minimálnou stratou mzdy štrajkujúcich)

• prerušovaný štrajk alebo štrajk (zahŕňa pracovníkov, ktorí prerušia prácu na krátke, nepravidelné obdobie)

• rotačný alebo šachovnicový štrajk (štrajky sa striedajú rôzne skupiny pracovníkov alebo oddelenia v rámci organizácie)

Pokiaľ ide o dôvody štrajku, v Taliansku sa môžu vyskytnúť nasledujúce typy štrajkov.

• Bežný štrajk (zdržanie sa práce z hospodárskych/profesionálnych dôvodov).

• Politický štrajk (zdržanie sa práce na politické účely). Je potrebné rozlišovať medzi čisto politickým štrajkom a politicko-ekonomickým štrajkom. Prvý sa týka prevahy politických rozhodnutí alebo všeobecných politických orientácií bez presného ekonomického nároku, zatiaľ čo druhý je zameraný na získanie politických intervencií, ktoré sa špecificky týkajú sociálno-ekonomických podmienok pracujúcich. Ústavný súd vyhlásil čisto politický štrajk za legitímny po prvýkrát vo svojom rozsudku č. 123/1962 Zb. Podľa Súdneho dvora sú to práve "ekonomické ciele" štrajku, ktoré umožňujú rozlišovať medzi čisto politickým štrajkom ako obyčajnou slobodou pracovníka a politicko-ekonomickým štrajkom ako právom pracovníka.

• Štrajk sympatií (zdržanie sa práce v solidarite s inými skupinami pracujúcich, s ktorými existujú spoločné záujmy, alebo s jednotlivým pracovníkom). Zákon č. 146/1990 Zb. upravuje právo na štrajk v základných verejných službách bez ohľadu na to, či ich poskytuje verejná správa alebo súkromné podniky. Základné verejné služby sú tie, ktoré zabezpečujú ústavne chránené práva (ako sú práva na vzdelanie, zdravie, verejnú bezpečnosť a mobilitu) alebo verejný poriadok a verejné záujmy. Patrí medzi ne napríklad miestna doprava, pohotovostné služby, nemocnice, hasiči, služby infraštruktúry, záverečné školské skúšky. Všeobecnými kritériami je, že pri zvolaní štrajku sa musí dodržať výpovedná lehota a že v prípade štrajku v týchto službách sa musia zabezpečiť minimálne služby, aby sa vyvážil výkon práva na štrajk a iné chránené práva alebo záujmy. Minimálne služby môžu byť stanovené kolektívnymi zmluvami alebo zákonom. Bola zriadená osobitná národná komisia pre uplatňovanie zákona o práve na štrajk vo verejných základných službách (Commissione di garanzia dell'attuazione della legge sullo sciopero nei servizi pubblici essenziali).

Čaká sa na oznámenia ministerstva práce a sociálnej politiky týkajúce sa samodeklarovaných údajov o štrajkoch.

Prehľad štrajkov v štátnej službe je nástroj, prostredníctvom ktorého si verejná služba v súlade s ustanoveniami zákona č. 146/1990 plní svoju povinnosť oznamovať všetky informácie o celoštátnych štrajkoch vo verejnej službe vrátane údajov o účasti (miestne a/alebo regionálne štrajky sú vylúčené).

• Minister verejnej správy: Cruscotto degli scioperi nel pubblico impiego

Mechanizmy kolektívneho riešenia sporov

Pracovnoprávny spor je definovaný ako kolektívny, ak vznikne v dôsledku konfliktu medzi organizáciami zamestnávateľov a odborovými organizáciami.

Generálne riaditeľstvo pre pracovné vzťahy a pracovnoprávne vzťahy vykonáva mediačné činnosti v prípade pracovných sporov a vo všeobecnosti v podnikových krízach národného významu, t. j. zahŕňajúce prevádzkové a výrobné jednotky nachádzajúce sa vo viacerých regiónoch. Generálne riaditeľstvo najmä:

• vykonáva mediačnú činnosť pri zriaďovaní a obnove NCBA,

• je príslušný riadiť spoločné skúšobné konania potrebné na predkladanie žiadostí o povolenie mimoriadnych doplnkových postupov v súvislosti s reorganizáciou podnikov a krízovými situáciami na Generálne riaditeľstvo pre sociálne zabezpečenie a odbornú prípravu

• je príslušný vykonávať administratívnu fázu konania o hromadnom prepúšťaní podľa zákona č. 223/1991 Zb.

Viac informácií o kolektívnych pracovných sporoch nájdete na Ministerstve práce a sociálnych politík (nedatované-a) a viac informácií o Generálnom riaditeľstve pre pracovné vzťahy a pracovnoprávne vzťahy nájdete na Ministerstve práce a sociálnych politík (nedatované-b).

Individuálne mechanizmy riešenia sporov

Pracovný sudca v talianskom súdnom systéme určí špecializované oddelenie (pracovné súdy) každého všeobecného súdu prvého stupňa, každého odvolacieho súdu druhého stupňa a Najvyššieho kasačného súdu na preskúmanie legitímnosti s právomocou rozhodovať vo veciach týkajúcich sa pracovného práva a sociálneho zabezpečenia.

Spory týkajúce sa individuálnych pracovnoprávnych vzťahov možno okrem súdnych rozhodnutí riešiť aj zmierovacím konaním: v postupe stanovenom zákonom sa stanovuje, že rozhodnutia môže prijímať zmierovacia komisia, ktorej predsedá riaditeľ územne príslušného provinčného riaditeľstva práce a ktorá sa skladá zo zástupcov pracovníkov a zamestnávateľov. Tento nástroj riešenia sporov mal zmierniť pracovné zaťaženie pracovných súdov a znížiť prieťahy v ich konaniach.

Okrem toho ďalšia pomerne častá forma zmierovacieho konania v praxi sa uskutočňuje prostredníctvom zmierovacej komisie pre paritu stanovenej v mnohých kolektívnych pracovných zmluvách. Na tomto postupe sa zúčastňujú zástupcovia odborov a zamestnávateľov a osobu vykonávajúcu mediačné funkcie určí odborová organizácia, do ktorej zamestnanec patrí.

Využívanie mechanizmov alternatívneho riešenia sporov

Podávanie správ o tom, ako často sa používajú alternatívne formy riešenia pracovných sporov v porovnaní s pracovnými súdmi, nie je možné, pretože tieto údaje nie sú k dispozícii.