Kontext pre Luxembursko

Hrubý domáci produkt (HDP) na obyvateľa Luxemburska bol v roku 2022 takmer trikrát vyšší ako priemer EÚ27. S rastom takmer 2,3 % v roku 2019 je luxemburské hospodárstvo jedným z najsilnejších v EÚ.

K 31. decembru 2023 malo Luxembursko 672 050 obyvateľov. Podiel cudzincov žijúcich vo veľkovojvodstve bol vysoký. V ten istý deň predstavovali zahraniční rezidenti 317 678 ľudí, čo predstavuje 47,3 % z celkového počtu obyvateľov.

Zdroj: Statec, 2023a

Trh práce zostáva veľmi aktívny, keďže okrem 288 918 pracovníkov s bydliskom v Luxembursku prekračuje 227 623 cezhraničných pracovníkov každý deň belgické, francúzske a nemecké hranice, aby pracovali v Luxembursku (december 2023).

Situácia v oblasti zamestnanosti v rokoch 2021 – 2023

Poznámka: Ľudia zamestnaní v domácnosti v Luxembursku.

Zdroj: Ministerstvo sociálneho zabezpečenia, Generálny inšpektorát sociálneho zabezpečenia (IGSS), 2023 (výpočty Luxemburského inštitútu sociálno-ekonomického výskumu (LISER))

Miera rastu celkovej domácej zamestnanosti v rokoch 2021 až 2022 (december) bola 3,1 %. V prípade cezhraničného zamestnávania to bolo 3,6 % a v prípade zamestnanosti obyvateľov Luxemburska (luxemburských a cudzincov) to bolo 2,8 %. Miera rastu bola v rokoch 2022 až 2023 (december) nižšia: 1,4 % pre všetku domácu zamestnanosť, 1,7 % pre cezhraničné zamestnanie a 1,1 % pre zamestnanosť obyvateľov Luxemburska.

V decembri 2022 bolo v Národnej agentúre práce (Agence pour le développement de l'emploi, ADEM) zaregistrovaných 15 760 nezamestnaných rezidentov ako dostupných na zamestnanie (ADEM, 2023a). V porovnaní s decembrom 2021 išlo o pokles o 3,9 % (ADEM, 2023b). V roku 2022 bola miera nezamestnanosti na úrovni 4,8 % (upravená o sezónne výkyvy). Aby sme mohli pozorovať podobné hodnoty, musíme sa vrátiť na koniec roka 2008 a začiatok roka 2009. K 31. decembru 2023 bolo k dispozícii na zamestnanie celkovo 18 198 nezamestnaných obyvateľov (miera nezamestnanosti 5,5 %), čo predstavuje nárast o 2 438 osôb (15,5 %) v porovnaní s 31. decembrom 2022. Najnovšie údaje uvádzajú, že počet rezidentných uchádzačov o zamestnanie registrovaných v ADEM bol k 31. marcu 2024 17 654 (miera nezamestnanosti 5,6 %), čo predstavuje nárast o 2 322 (alebo 15,1 %) v porovnaní s marcom 2023.

Všetka pracovnoprávna úprava týkajúca sa zastúpenia zamestnávateľov, zastupovania odborov a kolektívneho vyjednávania je zahrnutá v Zákonníku práce. Zákonný pracovný týždeň je 40 hodín, ktorý je možné predĺžiť na 48 hodín. V roku 2016 však došlo k zásadnej zmene v Zákonníku práce v oblasti regulácie pracovného času, kde bol dočasne platný systém referenčných období nahradený trvalým. Tento systém umožňuje predĺženie referenčného obdobia až na štyri mesiace za určitých podmienok a s určitými obmedzeniami, alebo dokonca na 12 mesiacov prostredníctvom kolektívneho vyjednávania. V praxi táto reforma umožňuje predĺžiť týždenný pracovný čas nad rámec stanoveného pracovného času za predpokladu, že zostane v priemere kratší ako 48 hodín týždenne počas obdobia štyroch mesiacov alebo viac v závislosti od kolektívnych zmlúv.

Okrem toho v roku 2016 postupne nadobudol účinnosť zákon o reforme zastúpenia zamestnancov v spoločnostiach a 1. decembra 2016 nadobudla účinnosť reforma rodičovskej dovolenky.

Zákonom z 25. apríla 2019, ktorým sa mení Zákonník práce, sa predĺžila minimálna dĺžka zákonných sviatkov na 26 pracovných dní ročne bez ohľadu na vek zamestnanca – t. j. o jeden deň viac ako predtým, k čomu sa pridáva zákonný štátny sviatok 9. mája (Deň Európy).

Pojem "luxemburský model" sa často spomína pri diskusii o sociálnom dialógu alebo pracovnoprávnych vzťahoch v rámci veľkovojvodstva. Ide o model štruktúry a kultúry sociálneho dialógu schopných urovnať nezhody a spojiť hlavných aktérov z rôznych prostredí s cieľom dosiahnuť konsenzus o tom, aké opatrenia zvýšia hospodársky a sociálny blahobyt krajiny. Tento rozmer naďalej veľmi rezonuje medzi tými, ktorí sú zapojení do sociálneho dialógu na všetkých úrovniach. Ďalšou charakteristikou luxemburského sociálneho dialógu je jeho tradične tripartitný rozmer, do ktorého sú zapojené odborové zväzy, organizácie zamestnávateľov a vláda. Štát sa považuje za samostatného sociálneho partnera. O väčšine dôležitých dohôd dosiahnutých na vnútroštátnej úrovni – napríklad o kontrole inflácie, rozpočtovej rovnováhe, konkurencieschopnosti podnikov a situácii na trhu práce – rokujú všetky tri strany. Až do roku 2010 nebol luxemburský tripartitný model spochybňovaný (Thill a Thomas, 2010). K prvému vážnemu porušeniu tripartitného dialógu došlo v apríli 2010, keď tripartitný koordinačný výbor (Comité de coordination tripartite) oznámil, že diskusie o konkurencieschopnosti luxemburského hospodárstva, politík zamestnanosti a verejných financií neviedli k dohode. Vláda, ktorá vedie krajinu od decembra 2013, však zdôraznila svoj záväzok k sociálnemu dialógu a jej cieľom je obnoviť tripartitnú koordináciu. Po podpísaní dvojstrannej dohody s odbormi (v novembri 2014) a ďalšej so zástupcami zamestnávateľov (v januári 2015) vláda vyzvala sociálnych partnerov, aby sa vrátili k bývalej tradícii tripartitných konzultácií v krajine (Eurofound, 2015). Napriek záväzku vlády sa sociálny dialóg na vnútroštátnej úrovni od roku 2016 spomaľuje. Uskutočnilo sa niekoľko dvojstranných stretnutí, ale na programe nebolo žiadne národné tripartitné vyjednávanie. Až 30. júna 2019 sa uzavrelo tripartitné stretnutie s novými dohodami v oceliarskom priemysle. Počas krízy spôsobenej ochorením COVID-19 sa uskutočnilo niekoľko tripartitných stretnutí, na ktorých sa diskutovalo o riadení pandémie a vykonávaní opatrení na zmiernenie účinkov indexácie miezd.