Minimálne mzdy v roku 2025: ročné preskúmanie

Smernica (EÚ) 2022/2041 o primeraných minimálnych mzdách v Európskej únii (ďalej len "smernica o minimálnej mzde"), prijatá v roku 2022, poskytuje spoločný rámec na stanovenie primeraných (zákonných) minimálnych miezd, podporuje kolektívne vyjednávanie o stanovovaní miezd a zlepšuje účinný prístup pracovníkov k ich právam na ochranu formou minimálnej mzdy, ak sa tak stanovuje vo vnútroštátnych právnych predpisoch a/alebo kolektívnych zmluvách. Členské štáty boli povinné transponovať smernicu do svojich vnútroštátnych právnych predpisov do 15. novembra 2024. Väčšina krajín (aspoň čiastočne) dokončila tento proces do konca roka 2024. V roku 2023 Dánsko (s podporou Švédska) podalo na Súdny dvor Európskej únie žalobu o úplné alebo čiastočné zrušenie smernice. Rozhodnutie o tejto žiadosti sa očakáva v roku 2025.

Sadzby minimálnej mzdy v roku 2025

• Hrubé vnútroštátne minimálne mzdy sa od januára 2024 do januára 2025 zvýšili v 21 z 22 členských štátov, ktoré majú vnútroštátnu minimálnu mzdu, pričom Cyprus je jedinou výnimkou, kde sa sadzba nezmenila. Vo väčšine členských štátov strednej a východnej Európy sa výrazne zvýšili: takmer o 23 % v Rumunsku, o 15 % v Chorvátsku a Bulharsku, o 12 % v Litve, o 10 % v Česku a Poľsku, o 9 % v Maďarsku a na Slovensku a o 8 % v Estónsku.

• Hoci boli tieto nárasty nižšie ako v predchádzajúcom roku, v súlade so zmiernením úrovne inflácie boli stále výrazné a vo väčšine krajín viedli k zvýšeniu kúpnej sily osôb s minimálnou mzdou. Minimálne mzdy v reálnom vyjadrení sa vo väčšine krajín zvýšili, v niekoľkých krajinách (Nemecko, Luxembursko, Francúzsko, Slovinsko a Belgicko) zostali do značnej miery stabilné a na Cypre klesli.

• Úloha inflácie pri výraznom zvyšovaní minimálnej mzdy sa tento rok znížila. Namiesto toho sa zdá, že smernica o minimálnej mzde je novým štrukturálnym faktorom ovplyvňujúcim toto zvýšenie, pričom čoraz väčší počet krajín spája svoje zvýšenie minimálnej mzdy s podobnými prahovými hodnotami, ktoré sú uvedené ako príklady v smernici.

• Z dostupných údajov vyplýva, že len v niekoľkých krajinách dosiahli minimálne mzdy 60 % mediánu mzdy alebo 50 % priemernej mzdy. Kaitzov index (pomer minimálnej mzdy k mediánu alebo priemernej mzdy) sa však za posledné dve desaťročia vo väčšine členských štátov zvýšil, čo znamená, že vnútroštátne minimálne mzdy počas tohto obdobia vzrástli viac ako medián a priemerné mzdy.

• Daňové systémy a systémy dávok môžu viesť k významným rozdielom medzi hrubými sadzbami minimálnej mzdy a skutočnou mzdou (čistá minimálna mzda). V roku 2024 sa sadzba dane zo zamestnancov (vrátane dane z príjmu fyzických osôb a príspevkov zamestnancov na sociálne poistenie) pohybovala od približne 5 % v Belgicku a Estónsku po takmer 40 % v Rumunsku.

Transpozícia smernice

• Z komparatívnej analýzy dostupných (návrhov) nariadení vyplýva, že transpozícia smernice neviedla k zásadným zmenám v systémoch a metódach používaných na stanovenie zákonných minimálnych miezd. Právne úpravy majú tendenciu byť malé a dopĺňajú existujúce vnútroštátne postupy.

• Väčšina krajín so zákonnými minimálnymi mzdami zahrnula prvky uvedené v článku 5 ods. 2 písm. a) až d) smernice ako samostatné kritériá a doplnky ku kritériám, ktoré musia vnútroštátne orgány stanovujúce mzdy zohľadniť podľa vnútroštátnych právnych predpisov.

• Pokiaľ ide o orientačné referenčné hodnoty, ktoré by tvorcovia miezd mali používať na posúdenie primeranosti zákonných minimálnych miezd (článok 5 ods. 3 smernice), väčšina krajín zahrnula do svojich predpisov konkrétne percentuálne podiely založené na priemerných alebo mediánových mzdách. Tieto hodnoty sa môžu trochu líšiť od príkladov uvedených v smernici a pohybujú sa od 46 % priemerných miezd v Lotyšsku po 55 % predpokladaných priemerných miezd v Poľsku (podľa návrhu zákona). Niektoré krajiny, ako napríklad Írsko, Holandsko a Rumunsko, prijali flexibilnejšie prístupy, ktoré umožňujú, aby sa hodnoty v priebehu času menili alebo spadali do vymedzeného rozsahu. V niekoľkých členských štátoch, ako napríklad v Chorvátsku a Portugalsku, zatiaľ nie je na základe návrhov nariadení jasné, ktoré orientačné referenčné hodnoty sa použijú. Iné sa odvolávajú na rôzne orientačné hodnoty (napríklad Slovinsko) alebo vôbec žiadne (napríklad Luxembursko), pričom sa odvolávajú na svoje osobitné mechanizmy aktualizácie.

• Niekoľko krajín zaradilo indikatívne (cielené) hodnoty medzi kritériá, ktoré sú tvorcovia miezd povinní zvážiť, zatiaľ čo iné sa na ne odvolávajú výlučne v kontexte posudzovania primeranosti zákonných minimálnych miezd, ako sa uvádza v smernici.

• Väčšina krajín so zákonnými minimálnymi mzdami podstatne nezmenila svoj formálny prístup k zapájaniu sociálnych partnerov do stanovovania a aktualizácie úrovní minimálnej mzdy, keďže je to už rozšírená prax. Niektoré však zaviedli regulačné spresnenia na objasnenie alebo posilnenie konkrétnych aspektov tohto zapojenia.

Osoby s minimálnou mzdou a ich schopnosť dovoliť si bývanie

• Podiel pracovníkov poberajúcich minimálnu mzdu sa v jednotlivých členských štátoch líši od viac ako 10 % v Portugalsku, na Slovensku a v Poľsku až po menej ako 3 % v Česku, Belgicku a Holandsku. Väčšina členských štátov však vykazuje stúpajúci trend, ktorý je v súlade so skutočnosťou, že minimálne mzdy za posledných 15 rokov rástli rýchlejšie ako priemer a medián miezd.

• V roku 2024 náklady na bývanie v EÚ rástli rýchlejšie ako všeobecná inflácia. Podľa analýzy nadácie Eurofound založenej na najnovších údajoch zo štatistiky Európskej únie o príjmoch a životných podmienkach (EU-SILC z roku 2023) boli osoby s minimálnou mzdou neúmerne zasiahnuté, keďže bývanie tvorí väčší podiel ich disponibilného príjmu (v priemere 34,8 % v porovnaní s 26,2 % v prípade osôb s vyššími príjmami). V domácnostiach s jednou dospelou osobou tiež osoby s minimálnou mzdou častejšie vnímali náklady na bývanie ako veľkú záťaž (35,6 % v porovnaní s 21,7 %).

• U mladých osôb s minimálnou mzdou (vo veku 16 – 34 rokov, vylúčení boli študenti, ktorých hlavnou činnosťou bolo vzdelávanie) je v mnohých krajinách výrazne vyššia pravdepodobnosť, že budú žiť so svojimi rodičmi (48,9 % v porovnaní s 29,1 %). To naznačuje, že súčasná úroveň minimálnej mzdy môže byť prekážkou nezávislého života mladých pracovníkov, ktorá im bráni v odsťahovaní sa z rodinných domovov a obmedzuje ich mobilitu bývania.

• Smernica EÚ o minimálnej mzde sa javí ako dôležitý faktor, ktorým sa riadi stanovovanie zákonnej minimálnej mzdy, pričom transpozícia vo väčšine krajín do značnej miery napreduje podľa plánu. Nie každý aspekt však bol (alebo musí byť) zahrnutý do vnútroštátnych predpisov. Bude na vnútroštátnych tvorcoch miezd vrátane sociálnych partnerov a poradných orgánov, aby dodržiavali a uplatňovali ducha smernice v praxi.

• Keďže minimálne mzdy rastú v porovnaní s priemernou/mediánovou mzdou, viac zamestnancov zarába v mnohých krajinách mzdy blízke minimálnej úrovni. Tým sa zvyšuje význam doplnkových politík, ako sú politiky bývania, daňové úľavy alebo dávky, ktoré zlepšujú finančnú situáciu osôb s minimálnou mzdou.

• Vysoké náklady na bývanie majú neprimeraný vplyv na zamestnancov s minimálnou mzdou, obmedzujú ich mobilitu a celkovú kvalitu života a potenciálne obmedzujú ich ekonomické príležitosti. V závislosti od relatívnych nákladov na bývanie a pri posudzovaní primeranosti minimálnych miezd môžu tvorcovia miezd zohľadniť relatívne náklady na bývanie v budúcich rokoch pri posudzovaní primeranosti minimálnych miezd, a najmä počas procesov kolektívneho vyjednávania.