&w=3840&q=90)
Minimálna mzda v Litve
Tento profil popisuje, ako sú minimálne mzdy regulované a stanovené v Litve. Dá sa čítať ako podkladové informácie pre každoročnú sériu Eurofoundu o stanovovaní minimálnej mzdy. Litva má zákonnú minimálnu mzdu za nekvalifikované zamestnania (nekvalifikuotas darbas).
Kolektívne zmluvy môžu stanoviť vyššie sadzby minimálnej mzdy (čl. 141, odst. 4 Zákonníka práce), ale toto ustanovenie zatiaľ nebolo v praxi použité.
Zákonník práce zakazuje vyplácanie minimálnej mzdy kvalifikovanej pracovnej sile od 1. júla 2017. Tento zákaz zvýšil počet pracovníkov platených viac ako minimálnu mzdu a zodpovedajúcim spôsobom znížil počet tých, ktorí dostávali minimálnu mzdu a menej (čl. 141, odst. 2 Zákonníka práce). Treba poznamenať, že z právneho hľadiska Zákonník práce neposkytuje (absolútne ani relatívne) vyššiu sumu kvalifikovaným pracovníkom v porovnaní s nekvalifikovanými. V praxi by teda rozdiely (alebo širší rozdiel) v mzdách medzi kvalifikovanou a nekvalifikovanou pracovnou silou mohli zostať problémom, pretože aj ten najmenší rozdiel je právne oprávnený.
Významné zmeny v regulácii minimálnej mzdy nastali, keď nový Zákonník práce nadobudol účinnosť 1. júla 2017. Nové pravidlá zavedené touto zmenou sú nasledovné:
Bolo zavedené ustanovenie, podľa ktorého môže byť minimálna mzda vyplácaná len nekvalifikovaným pracovníkom.
Zrušenie zákonnej možnosti stanoviť nižšie sadzby (čl. 187, odst. 1 skoršieho Zákonníka práce umožňovalo takúto možnosť: 'Vláda Litovskej republiky na návrh Trojstrannej rady môže stanoviť rôzne minimálne hodinové a mesačné mzdy pre rôzne sektory hospodárstva, regióny alebo skupiny pracovníkov').
Parlament Litovskej republiky sa už nezaoberá stanovovaním minimálnej mzdy. Pred 1. júlom 2017 mal parlament právo určiť výšku minimálnej hodinovej a mesačnej minimálnej mzdy pre nadchádzajúci finančný rok do konca svojho jarného zasadnutia za podmienky, že vláda na odporúčanie Trojstrannej rady nestanoví minimálnu mzdu do 1. júna tohto roka, alebo ak neexistovalo príslušné odporúčanie od Rady (čl. 187 ods. 1 Zákonníka práce platné do 1. júla 2017).
Bola pridaná ďalšia flexibilita, keďže vláda má od 1. júla 2017 právo zmeniť termín na predloženie záveru/odporúčania Rady: 'Trojstranná rada predkladá svoje závery vláde na ročnej báze, do 15. júna alebo do iného dátumu podľa žiadosti vlády' (čl. 141, odst. 3). V predchádzajúcom Zákonníku práce nebolo možné, aby vláda stanovila minimálnu mzdu po 1. júni, pretože právo stanoviť takúto sadzbu, ako bolo uvedené vyššie, sa kedysi prenášalo na parlament (čl. 187 ods. 1).
Zákonník práce, platný do 1. júla 2017, stanovil jasné kritériá na stanovenie výšky minimálnej mzdy len vtedy, keď bola právomoc schváliť minimálnu mzdu zverená Parlamentu Litovskej republiky. Bol to parlament, ktorý mal právomoc schváliť výšku minimálnej mzdy, pričom zohľadňoval "priemernú ročnú mieru inflácie za predchádzajúci rok (meranú národným indexom spotrebiteľských cien) a vplyv ďalších faktorov ovplyvňujúcich úroveň a vývoj priemerných miezd vo verejnom a súkromnom sektore" (čl. 187, odst. 1 Zákonníka práce).
Najnovšie zmeny Zákonníka práce boli vykonané v súvislosti s transpozíciou smernice EÚ o minimálnej mzde a týkajú sa špecifikácie kritérií na stanovenie úrovne minimálnej mzdy priamo v Kódexe, v článku 141(3), ktorý nadobudol účinnosť 25. októbra 2024.
Hlavnými aktérmi zapojenými do stanovovania minimálnej mzdy sú nasledovní:
Vláda Litovskej republiky.
Trojstranná rada a vláda Litovskej republiky (čl. 141 Zákonníka práce), pozostávajúca zo siedmich zástupcov pracovníkov (odborov), siedmich zástupcov zamestnávateľov (zamestnávateľských organizácií) a siedmich vládnych zástupcov. Rovnosť členstva je základným princípom. Vláda deleguje svojich zástupcov uznesením (čl. 185, ods. 1 Zákonníka práce). Odbory a zamestnávateľské organizácie, aby mohli delegovať svojich zástupcov, musia spĺňať deväť kritérií uvedených v Zákonníku práce (čl. 185, odst. 2). Medzi nimi: členstvo v medzinárodných federáciách; mať členov alebo zástupcov v rôznych regiónoch alebo odvetviach; byť aktívny aspoň tri roky; odbory musia organizovať aspoň 0,5 % pracovnej sily; Zamestnávateľské organizácie musia zastupovať spoločnosti zamestnávajúce aspoň 3 % z celkového počtu zamestnancov. Ministerstvo sociálneho zabezpečenia a práce hodnotí dodržiavanie týchto kritérií zo strany sociálnych partnerov. V súčasnosti tieto kritériá spĺňajú tri odbory a šesť zamestnávateľských organizácií a sú zastúpené v zastupiteľstve.
Banka Litvy, ktorá sa zúčastňuje so svojimi odbornými znalosťami a pomocou Tripartitnej rade (napríklad požiadala o jej pomoc na zasadnutí 21. septembra 2017, keď Rada súhlasila, že v budúcnosti pri posudzovaní záveru o stanovovaní minimálnej mzdy použije odporúčania a výpočty banky).
Ministerstvo financií Litovskej republiky, ktoré zverejňuje scenáre hospodárskeho rozvoja, ktoré sa zohľadňujú pri schvaľovaní minimálnej mzdy vládou.
Štátna dátová agentúra, ktorá zverejňuje ukazovatele ekonomického rozvoja krajiny, ktoré sa zohľadňujú pri schvaľovaní minimálnej mzdy vládou.
Trojspolková rada prijíma rozhodnutie o zvýšení minimálnej mzdy na základe odporúčaní Litovskej banky, no v praxi sa môžu odchýliť – ako v roku 2023, keď banka navrhla zvýšenie o 13,4 %, ale Trojstranná rada schválila navrhovaný vzorec vlády týkajúci sa daňovej reformy (zvýšenie o 10 % spojené so zvýšením daňovo oslobodenej sumy príjmu, TEAI).
Tripartitná rada predkladá svoje stanovisko vláde do 15. júna každého roka alebo do akéhokoľvek iného dátumu požadovaného vládou (čl. 141, odst. 3 Zákonníka práce).
Nakoniec vláda určuje úpravu minimálnej mzdy uznesením. Vláda stanovuje minimálnu mzdu na základe odporúčania Tripartitnej rady a s prihliadnutím na ukazovatele a trendy hospodárskeho rozvoja krajiny. V teórii by konečné rozhodnutie o výške minimálnej mzdy mohlo odchýliť od odporúčania Trojstrannej rady. V praxi sa to však nikdy nedeje, pretože vládni zástupcovia sú zároveň členmi samotnej Trojstrannej rady, čím priamo prispievajú k obsahu odporúčaní predložených vláde. Boli prípady, keď vláda určovala minimálnu mzdu, keď Tripartitná rada nedosiahla dohodu.
Ako bolo uvedené vyššie, zmeny pracovného zákonníka (článok 141(3)) boli vykonané v súvislosti s transpozíciou smernice EÚ o minimálnej mzde a nadobudli účinnosť 25. októbra 2024. Tieto zmeny sa týkajú najmä kritérií pri stanovovaní minimálnej mzdy, nie samotného procesu. Je však dôležité poznamenať, že s týmito zmenami Zákonník práce nepriamo zaväzuje Trojstrannú radu Litovskej republiky pri príprave odporúčania, počnúc rokom 2026, diskutovať o všetkých kritériách priamo uvedených v článku 141 ods. 3 tohto zákonníka pri hodnotení a určovaní primeranosti minimálnej mesačnej mzdy.
Nový Zákonník práce stanovuje, že minimálna mzda musí byť schválená vládou na odporúčanie Tripartitnej rady a s ohľadom na ukazovatele rozvoja a trendy národného hospodárstva (čl. 141, odst. 3 Zákonníka práce). Preto kritérium ročnej inflácie (pri výpočte národného indexu spotrebiteľských cien) ako také už v litovskom práve neexistuje. Na svojom zasadnutí 21. septembra 2017 sa Trojstranná rada dohodla na vzorci na stanovenie minimálnej mzdy. Podľa vzorca musí byť mesačná minimálna mzda najmenej 45 % a nesmie byť vyššia ako 50 % priemernej mzdy a musí byť v súlade s priemerom pomeru minimálnej mzdy k priemernej mzde jednej štvrtiny členských štátov EÚ s najvyšším pomerom minimálnej mzdy k priemernej mzde (na základe údajov zverejnených Eurostatom za posledné tri roky). Zároveň Tripartitná rada požiadala o pomoc Banku Litvy pri stanovení metodiky výpočtu minimálnej mzdy a súhlasila, že v budúcnosti pri posudzovaní záveru o stanovovaní minimálnej mzdy použije odporúčania a výpočty banky.
Novely Zákonníka práce (článok 141(3)), ktoré nadobudli účinnosť 25. októbra 2024, stanovujú, že vláda pri schvaľovaní minimálnej mzdy bude brať do úvahy nielen odporúčania Trojstrannej rady a ukazovatele rozvoja a trendy ekonomiky krajiny, ale aj scenár hospodárskeho rozvoja zverejnený Ministerstvom financií Litovskej republiky a ukazovatele ekonomiky krajiny rozvoja zverejneného Štátnym štatistickým úradom, pričom sa zohľadňujú kritériá ako kúpna sila z hľadiska životných nákladov, celková úroveň miezd a ich rozdelenie, rýchlosť rastu miezd a dlhodobé úrovne a vývoj produktivity práce. Treba poznamenať, že tieto zmeny článku 141 Zákonníka práce sa budú vzťahovať na vyjednávanie a schválenie minimálnej hodinovej a minimálnej mesačnej mzdy pre rok 2026 a ďalej.
Minimálna mzda sa stanovuje na základe aktualizovaných projekcií Ministerstva financií pre priemernú mzdu (AW): plánovanú a predpokladanú hrubú mesačnú priemernú mzdu v národnej ekonomike, bez príspevkov a bonusov. Napríklad pri výpočte minimálnej mzdy za rok 2026 v roku 2025 bola plánovaná a predpokladaná hrubá mesačná priemerná mzda za rok 2026 rovná €2,428,35. Táto hodnota vychádza z AW za rok 2024 (2 223,00 €) mínus 6,6 % časť predstavujúca prídavky a bonusy (2 076,28 €) a upravená podľa projekcií rastu AW Ministerstva financií (rast AW o 8,5 % v roku 2025 a 7,3 % v roku 2026), čo vedie k projekcii na rok 2026 vo výške 2 417,22 € (2 076,28 € × 1 085 × 1 073). Toto sa potom vynásobí 50 %, keďže priemerný pomer najvyššej AW k minimálnej mzde medzi najvyššou štvrtinou členských štátov EÚ prekročil dohodnuté maximum 50 % už tri po sebe idúce roky, pričom dosiahol 51 % (2 417,22 € × 0,50 = 1 209 €). Aby sa dosiahla minimálna mzda vo výške 1 209 € v roku 2027 alebo v nasledujúcich rokoch, vláda navrhla zvýšiť minimálnu mzdu od roku 2026 o 11,1 %, čím by sa dostala na 1 153 €. Preto pomer minimálnej mzdy k priemernej mzde v roku 2026 dosiahne strednú hranicu cieľového rozpätia (47,7 %) a v rokoch 2027 alebo nasledujúcich sa pomer v Litve priblíži požadovanej úrovni 50. Okrem toho bol v roku 2025 pri schvaľovaní minimálnej mzdy v roku 2026 zohľadnený aj prah ohrozený chudobou. Podľa predbežných odhadov, pri uplatnení maximálneho platného ne-zdaniteľného príjmu v roku 2025, by čistý príjem osôb s minimálnou mzdou (po zdanení) budúci rok vzrástol o 59 € a dosiahol by 836 €. Táto suma prekračuje predbežne predpokladanú hranicu rizika chudoby pre rok 2026, ktorá sa odhaduje na pohyb medzi 786 a 799 € na osobu. 1
Všetci zamestnanci pracujúci na základe pracovných zmlúv, či už súkromných alebo verejných, podliehajú minimálnej mzde. Minimálna mzda je najnižšia povolená odmena za nekvalifikovanú prácu ('nekvalifikuotas darbas'). Nekvalifikovaná práca sa definuje ako práca, na ktorú nie je potrebná žiadna špeciálna kvalifikácia alebo odborná spôsobilosť (čl. 141, ods. 2 Pracovného zákonníka).
Národná (verejná) kolektívna zmluva stanovuje základnú sadzbu úradného platu pre zamestnancov verejného sektora a štátnych zamestnancov a je dohodnutá ročne.
V zákonoch, nariadeniach alebo iných kolektívnych zmluvách nie sú stanovené žiadne iné variácie minimálnej mzdy. Tieto variácie sú tiež možné, ako bolo uvedené vyššie, len v kolektívnych zmluvách stanovujúcich vyššie sadzby minimálnej mzdy (čl. 141, odst. 4 Zákonníka práce), ale toto ustanovenie Zákonníka práce zatiaľ nebolo v praxi použité.
Podľa čl. 141 ("Minimálna mzda") Zákonníka práce vláda schvaľuje minimálnu hodinovú mzdu a minimálnu mesačnú mzdu. Kolektívne zmluvy môžu stanoviť sadzby vyššie ako minimálna hodinová mzda a minimálna mesačná mzda (čl. 141, odst. 4 Zákonníka práce).
Zákonník práce neposkytuje žiadny konkrétny počet hodín za mesačnú sadzbu.
Avšak proporcionálne nižšie mzdy (vrátane minimálnej mzdy) môžu byť vyplácané len vtedy, ak zamestnanec pracuje na čiastočný úväzok (menej ako bežné hodiny, čl. 40 ("Dohoda o práci na čiastočný úväzok"), odst. 6 Zákonníka práce), t.j.:
menej ako 40 hodín týždenne v priemere; alebo
menej ako 38 hodín týždenne, ak sa na zamestnanca vzťahuje kratšia pracovná doba (čl. 112, odst. 4 Zákonníka práce). 2
Článok 146, odst. 1 Zákonníka práce ("Podmienky, miesto a postup vyplácania odmeny") stanovuje nasledovné: "Odmena musí byť zamestnancovi vyplácaná aspoň dvakrát mesačne alebo – na žiadosť zamestnanca – raz mesačne". Preto zamestnanci dostávajú 24 alebo 12 minimálnych miezd ročne.
Článok 34, ods. 3 Zákonníka práce ("Nepostrádateľné podmienky pracovnej zmluvy") stanovuje, že "V pracovnej zmluve musia strany stanoviť mesačnú odmenu (mesačnú mzdu) alebo pracovnú hodinu (hodinovú sadzbu), ktorá nesmie byť nižšia ako minimálna mesačná mzda alebo minimálna hodinová sadzba schválená vládou. Strany pracovnej zmluvy sa môžu tiež dohodnúť na dodatočnej mzde, príspevkoch, bonusoch alebo iných dodatočných platbách podľa rôznych systémov odmeňovania. Preto Pracovný zákonník vytvára nepriame predpoklady v rôznych systémoch odmeňovania stanovených v kolektívnych zmluvách alebo iných miestnych dokumentoch, ktoré sú platné v určitých podnikoch, na stanovenie 13. alebo 14. mzdy (vrátane minimálnej mzdy). Avšak v Litve to nie je bežná prax a samotný zákon (Pracovný zákonník) nevyžaduje ďalšie mesačné platby.
Článok 34, ods. 3 Zákonníka práce ("Nepostrádateľné podmienky pracovnej zmluvy") stanovuje, že "V pracovnej zmluve musia strany stanoviť mesačnú odmenu (mesačnú mzdu) alebo pracovnú hodinu (hodinovú sadzbu), ktorá nesmie byť nižšia ako minimálna mesačná mzda alebo minimálna hodinová sadzba schválená vládou. Strany pracovnej zmluvy sa môžu tiež dohodnúť na dodatočnej mzde, príspevkoch, bonusoch alebo iných dodatočných platbách podľa rôznych systémov odmeňovania. Preto sa minimálna mzda považuje iba za "základnú" sadzbu a podľa zákona nezahŕňa bonusy ani príspevky na nadčasy.
Počas ročnej dovolenky má pracovník nárok len na svoj priemerný plat (čl. 130, odst. 1 Zákonníka práce); Nie sú poskytované žiadne ďalšie dovolenkové príspevky.
Ar. 139, odst. 2 Pracovného zákonníka ("Koncept odmeňovania") stanovuje, že plat zamestnanca zahŕňa: (1) základnú (tarifnú) mzdu (hodinovú sadzbu alebo mesačný plat, alebo pevnú zložku mzdy); (2) dodatočná časť platu, dohodnutá medzi stranami alebo vyplácaná v súlade s pracovným právom alebo systémom odmeňovania platným na pracovisku; 3) bonus za získané kvalifikácie; (4) bonusy za dodatočnú prácu alebo plnenie ďalších povinností či úloh; (5) odmeny za vykonanú prácu, stanovené dohodou medzi stranami alebo vyplácané v súlade s ustanoveniami pracovného práva alebo systémom odmeňovania platným na pracovisku; (6) bonusy udeľované na podnet zamestnávateľa na podporu zamestnanca k dobrému výkonu alebo na odmeňovanie výkonu zamestnanca či podniku, oddelenia či skupiny zamestnancov.
Preto zložky 2-6 nemôžu byť zahrnuté do minimálnej mzdy a musia byť k nej priplatené.
Čl. 143, ods. 3 Pracovného zákonníka ('Pracovný štandard') stanovuje, že ak zamestnanec (na ktorého sa vzťahuje poplatok za kusy) nesplní pracovné normy bez vlastnej viny, je platený za skutočne vykonanú prácu. V takom prípade mesačná mzda nesmie byť nižšia ako 2/3 jeho/jej priemernej mzdy a nesmie byť nižšia ako minimálna mzda. Ak je chyba zamestnanca za nesplnenie pracovných štandardov, je platený za skutočne vykonanú prácu (čl. 143, odst. 4).
Čl. 143, ods. 1 Pracovného zákonníka stanovuje, že "Ak je rozsah pracovnej funkcie (pracovný štandard) určený pre zamestnanca [...], zamestnávateľ musí zabezpečiť pracovné podmienky potrebné na to, aby zamestnanec [...] mohol splniť pracovný štandard". Odôvodnená žiadosť zamestnanca o nesprávne stanovenú pracovnú sadzbu/normu riešia orgány pre pracovné spory. Zamestnávateľ musí preukázať, že sadzba bola stanovená v súlade s pracovnými rizikami, časom a okolnosťami pracovnej práce.
Čl. 736, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku Litovskej republiky ("Výška odpočtov z príjmu dlžníka alebo iného príjmu") stanovuje, že odpočet časti dlžníkovho zárobku a ďalších ekvivalentných platieb a príplatkov v rámci minimálnej mzdy stanovenej vládou sa vykoná v súlade s vymahatelným dokumentom, sumy podliehajúce vymáhaniu sú plne vymáhané, Zrážky sa vykonávajú z časti mzdy dlžníka a z ekvivalentných platieb alebo dávok nasledovne:
Z podielu, ktorý nepresiahne minimálnu mesačnú mzdu (MMW), sa odpočíta 10 % podľa jedného alebo viacerých vymáhacích dokumentov; avšak ak sa vymáhanie týka výživného plateného v pravidelných platbách, náhrady škody spôsobenej zranením, iným zdravotným poškodením alebo zbavením života živiteľa, bude odpočítané 30 %, pokiaľ nie je uvedené inak v samotnom vymáhacom dokumente alebo podľa zákona či súdu;
Z podielu, ktorý prekračuje MMW, ale nie je dvojnásobok MMW, sa odpočíta 30 % podľa jedného alebo viacerých vymáhacích dokumentov; avšak ak sa vymáhanie týka výživného vyplácaného v pravidelných platbách, náhrady škody spôsobenej zranením, iným zdravotným poškodením alebo zbavením života živiteľa rodiny, 50 % sa odpočíta, pokiaľ zákon alebo súd nestanoví inak;
Z podielu presahujúceho dvojnásobok MMW sa odpočíta 50 % podľa jedného alebo viacerých vymáhacích dokumentov, pokiaľ zákon alebo súd nestanoví inak.
Neexistujú pravidelné správy o stanovovaní minimálnej mzdy.
Baumann A. (2025), Čo vysvetľuje rozdiely v raste minimálnej mzdy medzi členskými štátmi EÚ? Journal of Economics and Statistics, 245(1–2): 7–44, De Gruyter.
Bogužas Ž., Imbrasas D., atď. kol. (2024), Anatómia inflačného šoku v Litve: príčiny, dôsledky a dôsledkyopens in new tab. Príležitostná séria článkov, Bank of Lithuania
Bruzdeilynaitė, G., Subačienė, R. (2022), Darbo užmokesčio ir jam įtaką darančių veiksnių vertinimas Lietuvojeopens in new tab. Teória a prax účtovníctva č. 25, Vilnius.
Danilevičienė, I. (2019), Darbo apmokėjimo, užimtumo ir produktyvumo sąveika. Dizertačná práca, Technická univerzita Vilnius Gediminas, Litovské centrum sociálneho výskumu. DOI: 10.20334/2019-014-M
Dobrovolskas I. (2024), Nuo naujųjų metų minimali alga į rankas augs 75 eurais. LRT.lt, 1. januára. Dostupné na: https://www.lrt.lt/naujienos/verslas/4/2161223/nuo-naujuju-metu-minimali-alga-i-rankas-augs-75-eurais
Diliuvienė, L., Tamašauskienė, Z. (2019), Pajamų nelygybės kitimą lemiančių veiksnių poveikio empirinių tyrimų analizėopens in new tab. Socialiniai tyrimai. Vilniuská univerzita, zv. 42, č. 2, s. 74-84.
Garcia-Louzao J., Tarasonis L. (2022), Vplyv minimálnej mzdy na mzdy a zamestnanosť: dôkazy z LitvyPDFopens in new tab. Séria pracovných dokumentov, č. 103.
Garcia-Louzao J., Tarasonis L. (2023), Vplyv minimálnej mzdy na mzdy a zamestnanosť: dôkazy z Litvy. Časopis komparatívnej ekonómie. Zväzok 51, číslo 2, s. 592-609
Garcia-Louzao J., Ruggieri A. (2023), Konkurencia na trhu práce a nerovnosťopens in new tab, pracovný dokument CESifo č. 10829, december 2023
Grencíkova, A., Navickas, V., Spankova, J. a Krajco, K. (2022), Porovnanie minimálnych miezd v krajinách EÚ v kontexte vplyvu zamestnanostiopens in new tab. Academic Journal Transformations in Business & Economics, zv. 21, číslo 3, s. 212-223.
Gruževskis, B., Miežienė R., Krutulienė, S. (2019), Aktyvios įtraukties koncepcija ir trajektorijos: Lietuvos atvejisopens in new tab. Filosofija. Sociologija. Litovská akadémia vied, č. 4, s. 305-316.
Guogis, A., Svirbutaitė-Krutkienė, G. (2020), Gerovės valstybės sampratos ir matavimų problemosopens in new tab. Socialinis darbas. Patirtis ir metodai. Univerzita Mykolasa Romerisa, 25 (1).
Mundeikis, J. (2020). Čo sa týka MMW 2021: Technická správaPDFopens in new tab. [Dėl 2021m. MMA nustatymo. Techninis raportas], Lithuanian-Economy.net, 15. septembra 2020.
Petrylaitė D. (2024) Sociálne a zamestnanecké politické trendy v Európskej únii a ich vplyv na litovské sociálne právoopens in new tab.
Serzane M., Askoldavičiute V. (2022), Vyšetrovanie faktorov určujúcich verejný dlh Litvy voči zahraničným krajinámopens in new tab, 28. jún 2022.
Statkus, J., Tamašauskienė, Z. (2020), Funkcinio pajamų pasiskirstymo kitimo poveikio bendrajai paklausai empirinių tyrimų analizėopens in new tab. Socialiniai tyrimai. Zv. 43, č. 2, s. 15-25.
Timinskaitė, A., Ramanauskaitė, A., Rudžionienė, K. (2023), Štúdie — Podnikanie — Spoločnosť: Súčasné a budúce poznatky (článok DOI: 10.52320/svv.v1iVIII.293).opens in new tab Studijos – verslas – visuomenė: dabartis ir ateities įžvalgos. Zv. 1(VIII), s. 154-166.
Volodzkienė, L. (2019), Lietuvos įmonių ir įstaigų darbuotojų ir darbdavių tyrimo ataskaitaPDFopens in new tab. Univerzita Mykolasa Romerisa, Vilnius.
Zajankauskaitė, J. (2023), Darbo užmokesčio augimo spurtas Lietuvoje tęsiasi (duomenų komentaras).opens in new tab Lietuvos bankas, Vilnius.
